A máme tu už ôsmy radový album kapely, ktorá začala svoje úspešné ťaženie spolu s dnes už mŕtvymi, penzionovanými alebo oživenými súputníkmi (ALICE IN CHAINS) v časoch vplyvnej grungeovej éry. Prakticky od začiatku sprevádza PEARL JAM povesť výbornej koncertnej kapely a na všetkých albumoch si s prehľadom udržiavajú vysoko nadpriemernú úroveň, hoci nijako novátorskú a prekvapujúcu. Napriek tomu, že už dávno nedosahuje kapela popularitu z obdobia prvých troch albumov, ich verné publikum starlo a dospievalo spolu s nimi, čo stále potvrdzujú aj údaje o predajnosti každého nového počinu.

Od aktuálneho albumu teda snáď nikto neočakával výraznejší posun, ostatne načo aj, keď kapela svoj štýl našla a definovala už dávno, pritom si však každý album zachovával svoju charakteristickú náladu, vďaka ktorej si našiel svoje významné miesto v diskografii. Na „Pearl Jam“ ponúkajú títo páni chutnú porciu inteligentnej a tradične bezchybne zahranej rockovej hudby. Skôr než na pestrý „Riot Act“ nadväzuje novinka na dodnes mierne nedocenený a menej výrazný „Binaural“, keďže hlavne v prvej polovici kladú PEARL JAM dôraz na priamočiarejšie gitarové postupy, ktoré svojim chytľavým rýchlejším tempom účinkujú okamžite. Trojica úvodných skladieb, nesúcich sa v tomto duchu, rezignovala na výraznejšie chytľavé refrény, avšak pre výrazný politický námet reprezentuje PEARL JAM v médiách singel a klip „World Wide Suicide“. Treba povedať, že politická angažovanosť nie je u PEARL JAM žiadnym výstrelkom posledných rokov, kedy sa politické témy stali významným koeficientom pri odhadoch očakávaného zisku z predaja, ale kapela sa aktívne angažuje v tejto oblasti od samotného počiatku vzniku. Už pred jeho vydaním bol tento album ohlasovaný ako politický, čo je popri spomínanej singlovke výrazne cítiť aj z textu „Army Reserve“, pričom obe sú po hudobnej stránke remeselne bezchybne zvládnuté rockové piesne. Klasická hitová vec príde až v podobe „Marker In The Sand“, striedaná uvoľňujúcou „Parachutes“ kde páni oprášili aj obľúbené akustické nástroje. Akokoľvek je Vedder zručný textár, v „Unemployable“ sa nevyhol sociálnemu pátosu. U tejto skladby prekvapí nálada typická pre americké južanské rockové a big beatové kapely, ktoré napriek úspechu doma za oceánom zostávajú nepochopené. Tento pocit sa v počas albumu dostaví ešte niekoľkokrát. Medzi vydarenejšie veci možno zaradiť povinné balady „Gone“, „Come Back“ a skromnú dohrávku „Wasted Reprise“. Album uzatvára intímna a hĺbavá „Inside Job“, jedna z tých skladieb PEARL JAM, ktoré spočiatku pôsobia nenápadnem ale vnútri skrývajú svojský náboj.

Všetko, čo obsahovali predchádzajúce albumy je aj na novinke: nasadenie, skupinové a individuálne výkony, oduševnený Vedderov prednes. Napriek tomu nie je výsledný dojem tak pôsobivý, ako v prípade niektorých starších albumov. Vydať osem výborných albumov po sebe je nadľudský výkon, ktorý sa nepodaril ani väčším menám a „Pearl Jam“ tak trochu dopláca na predsa len istú opočúvanosť a rotáciu zaužívaných postupov. Možno je to zámerne menej ambiciózne znejúcimi skladbami, z ktorých je naozaj ťažké vybrať jednoznačný hit, v každom prípade ide o solídny album hodný mena tejto kapely a dlhoročný fanúšik si tu svoje nájde. PEARL JAM majú už dávno zarobené, hrajú, pretože ich to stále baví a hrajú s chuťou. Ôsmy album je tu a ostáva striehnuť na možnosť zhliadnuť ich naživo niekde v našich končinách.